O pár dní som sa rozhodla svoj pokus zopakovať a s batohom naloženým korčulami som sa vybrala na cestu do parku. Úsmev z tváre mi však rýchlo sfúkol predbúrkový vietor a blížiaca sa húšťava. Po chvíľke zaváhania, som si povedala, že to tentoraz nevzdám. Kým som kráčala v ústrety môjmu cvičisku, poriadne sa rozpršalo a ulice sa takmer úplne vyľudnili. V očiach ľudí schovaných pod dáždnikmi a okolitými prístreškami sa zračilo prekvapenie nad mojimi spokojnými čľapkajúcimi krokmi v ústrety búrke.
Milujem dážď. Jeho vôňu i šum. Kvapky dopadajúce do vlasov, na líčka a privreté viečka. A tak som s úsmevom kráčala k voňavému lesu a tešila sa na svoje netradičné korčuľovanie. Po ceste som stretla zopár pršiplášťových cyklistov, ktorí ma posilnili v mojom odhodlaní, prekvapivo však žiadneho korčuliara.
Po chvíľke som dorazila na skvelé miesto s dlhšou rovnou cestou, ako stvorenou na moje prvé korčuliarske kroky. Obula som si korčule, nasadila chrániče a zvládla prvú výzvu - postaviť sa. :) Spočiatku sa síce moje korčuľovanie podobalo skôr na zápas, než na radosť z pohybu, po čase som však započúvala do mp3 v ušiach, lesa navôkol a úplne zabudla na to, že sa ešte neviem korčuľovať. Korčuľovalo sa mi skvele! V rytme hudby som sa preplietala pomedzi kvapky, celkom som sa do toho ponorila, usmievala sa, lietala, pohybom i myšlienkami..
..až kým som si na to opäť nespomenula.
Po ceste domov sa vyjasnilo a môj mokrý a boľavý zadok mi dostatočne pripomínal silu obmedzení.. najmä tých vlastných.
Alebo žeby to bolo tým dažďom? :)
